Tento pavučinovec patrí do podrodu Myxacium a rovnomennej podsekcie. K zaradeniu práve do tejto skupiny druhov ho predurčuje za vlhka slizký klobúk i hlúbik. Sekcia Myxacium sa v tomto podrode dá odlíšiť od ostatných sekcií predovšetkým na základe tvaru výtrusov a chuti dužiny.  Zástupcovia tejto sekcie majú mandľovité, elipsoidné alebo trochu vretenovité výtrusy, ktoré sú na povrchu bradavičnaté a dužina má miernu, teda nie horkú chuť ako u sekcie Vibratiles. Sekcia Delibuti je charakteristická takmer guľovitými výtrusmi a zostávajúca sekcia Defibulati citrónovitými výtrusmi a absenciou praciek. Cortinarius trivialis má lupene v mladosti sivastomodré až fialovosivé, občas s okrovosivým odtieňom. Hlúbik je charakteristický výraznými rozpraskanými zónami. Plodnice rastú nielen pod osikami, ako napovedá slovenský názov, ale tiež pod vŕbami, brezami, dubmi či bukmi. Je to jedlá huba.

Pavučinovce – Cortinarius sú jedným z druhovo najpočetnejších rodov makromycétov. Počet zástupcov sa odhaduje na viac ako 900, takže pre taxonómov táto skupina húb predstavuje veľký oriešok a preto sa nemožno diviť, že aj ich systém sa dosť často mení. Súčasní autori preferujú delenie na štyri podrody – Cortinarius, Myxacium, Phlegmacium a Telamonia, obsahujúce početné sekcie. Takéto rozdelenie aspoň čiastočne uľahčuje orientáciu v rode. Podrody Cortinarius a Telamonia zahŕňajú druhy so suchými plodnicami, pričom u zástupcov podrodu Telamonia spravidla prevažujú tmavé, často tmavohnedé odtiene. Ostatné dva podrody – Phlegmacium a Myxacium sa vyznačujú slizkými plodnicami. Zástupcovia podrodu Plegmacium majú za vlhkého počasia slizký iba klobúk, u Myxacium bývajú slizké celé plodnice. Je to však značne zovšeobecnené, keďže sa v každom podrode môžu vyskytnúť aj určité výnimky. Tvarová variabilita plodníc pavučinovcov je veľmi široká – od útlych a drobných až po veľké, mäsité plodnice. Majú rôzne vyvinutú čiastočnú plachtičku pavučinovitého vzhľadu. Jej farba je veľmi dôležitým znakom a zisťuje sa na mladých plodniciach, ešte predtým, ako na ňu vypadne výtrusný prach, ktorý je škoricovohnedý a zastiera pôvodnú farbu pavučinovitého vela. Nemenej dôležitá je farba lupeňov v mladosti, ešte pred dozretím výtrusov. Často je určovanie bez znalosti tohto znaku neúspešné. U pavučinovcov je potrebné zaznamenávať si aj farbu dužiny. Hlavne u podrodu Phlegmacium je nutné pracovať s KOH, ktoré reaguje s dužinou a často vytvára pozitívnu farebnú reakciu. Pavučinovce môžu mať miernu až horkú dužinu a tiež rôznu vôňu – od nenápadnej či nepríjemnej, cez anízovú až pelargóniovú. Rod Cortinarius má výtrusy rôznych tvarov – od takmer guľovitých, cez mandľovité, citrónovité, vretenovité až elipsoidné, pričom sú vždy drsné, často až hrubo bradavičnaté. Pavučinovce sú mykorízne huby. Medzi nimi sú zastúpené aj smrteľne jedovaté druhy, pričom obzvlášť zákerný je pavučinovec plyšový – Cortinarius orellanus. Medzi jedlé možno zaradiť ťažko zameniteľný, anízom voňajúci pavučinovec anízový – Cortinarius odorifer. Najväčšiu skupinu tvoria nejedlé druhy.

Ján Červenka