Prvý hraničný znak 1-1 na hranici s Poľskom v blízkosti trojmedzia PL-UA-SK na úpätí Kremenca. Je vzdialený od hraničného znaku "Kremenec" 55,70 m. Hranica s Poľskom je dlhá 541,1 km, konči na trojmedzí Česko-Polsko-Slovensko nad obcou Čierna v Beskydoch. Vytyčuje ju 7155 znakov.
Pozri aj dole na "Súvisiace:"
Na vznik 1. svetovej vojny malo vplyv pnutie medzi Pruskom a Francúzskom v 2. polovici 19. storočia. Francúzko tu utrpelo potupnú porážku v r. 1866.
Rakúsko-Uhorsko bolo vytvorené po prehranej rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Rakúske cisárstvo trvalo až do 8. júna 1867, keď sa habsburská monarchia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zmenila na reálnu úniu Rakúsko-Uhorsko. Francúzsko sa nemienilo zmieriť s porážkou, napätie vyústilo k vyhláseniu vojny Prusku 19. júna 1870. Stala sa však vojnou s celým Nemeckom. Francúzsko ale nebolo dobre pripravené, bonapartistický režim sa zrútil a v tej chvíli sa začala meniť mapa Európy, Francúzsko už v nej nebolo na prvom mieste. 28. januára 1871 bolo podpísané prímerie a 10. mája 1871 vo Frankfurte nad Mohanom bola definitívne uzavretá mierová zmluva. Francúzsko v nej súhlasilo s podmienkami kladenými Nemeckom, odstúpilo požadované územia a ako vojnové odškodnenie sa zaviazalo do troch rokov zaplatiť 5 miliárd frankov. Porážka a najmä strata Alsaska a Lotrinska skomplikovala vzťahy medzi novým Nemeckom a Francúzskom a znemožnila zmierenie medzi oboma národmi na niekoľko desaťročí. Francúzko, Spojené kráľovsvo a Rusko uzavreli spojeneckú zmluvu - Dohodu. Nemecko, Rakúsko-Uhorsko boli spojené ako Ústredné veľmoci. Následná vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, v r. 1914 sa už čakalo len dobrú zámienku na rozpútanie vojenského konfliktu, ktorý sa čoskoro rozhorel. Vojna medzi štátmi Dohody a Ústrednými mocnosťami bola následkom. Pre všetky strany bola zničujúca a skončila pre hospodárske a ľudské vyčerpanie všetkých zúčastnených strán, vojská už nemali žiadnu silu pokračovať v bojoch. 11.11.1918 o 5:00 bolo podpísané prímerie medzi Nemeckom a Francúzskom v prímestskej časti Paríža Le Francport pri Compiègne vo vlakovom vozni, platné od 11:00 hod. Ukončilo prvú svetovú vojnu.
Ešte začiatkom roka 1918 zúčastnené strany nechceli pripustiť rozpad Rakúsko-Uhorska. Francúzsky občan a dôstojník Milan Rastislav Štefánik s podporou Francúzska a neskôr Talianska organizoval na frontoch nábor českých, slovenských a ďaľších slovanských vojakov a utečencov do légií vo Francúzsku, Taliansku, Rusku, verboval dobrovoľníkov v Amerike. Vytvoril bojaschopnú armádu neexistujúceho štátneho útvaru - Československa. Znamenalo to zlom v zmýšľaní predstaviteľov krajín Dohody a USA o povojnom usporiadaní Európy. 8. januára 1918 v posolstve Kongresu americký prezident Woodrow Wilson (inšpirovaný Masarykom) sformuloval zásady, na ktorých sa mala vybudovať Európa po prvej svetovej vojne (tzv. Nový svetový poriadok) a tiež požiadavky zabezpečenia a zaistenia autonómneho vývoja pre národy Rakúsko-Uhorska, čo v konečnom dôsledku znamenalo definitívny rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik nových štátov v Európe.
Mierová konferencia začala sa 18. januára 1919 v zrkadlovej sieni Versaillského paláca pri Paríži. Francúzi trvali na tomto mieste, pretože tu 18. januára 1871, bolo po prehratej vojne s Pruskom vyhlásené nemecké cisárstvo. Rokovania trvali nepretržite až do roku 1923, keď boli doriešené všetky územné problémy. Na konferencii v Paríži sa zúčastnilo 27 víťazných štátov, pracovalo tu 58 komisií, porazené štáty zastúpené neboli, Sovietske Rusko konferenciu ignorovalo.
Víťazné mocnosti podpísali s porazenými krajinami mierové dohody v okrajových častiach Paríža: 28.6.1919 s Nemeckom vo Versaille; 10.9.1919 s Rakúskom v Saint-Germain-en-Laye; 27.11.1919 s Bulharskom v Neuilly-sur-Seine; 4.6.1920 s Maďarskom v Trianon-e; 10.8.1920 s Osmanskou ríšou v Sèvres.
Nemecko stratilo Alsasko a Lotrinsko, časti pohraničia s Poľskom, Česko-Slovenskom, Dánskom a Belgickom a prišlo o všetky kolónie. Krajina musela platiť vysoké reparácie, armáda bola početne obmedzená na 100 000 mužov, krajina prišla o väčšinu námorníctva a nemohla prevádzkovať vojenské letectvo. Sársko prešlo na 15 rokov pod správu novo zriadenej Spoločnosti národov. Rakúsko-Uhorsko bolo rozdelené medzi Rakúsko, Maďarsko, Česko-Slovensko a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Časti krajiny pripadli Poľsku, Rumunsku a Taliansku. Časti bývalej Osmanskej ríše boli rozdelené medzi víťazné mocnosti, v roku 1923 vznikla Turecká republika. Znamenalo to oslabenie primátu Európy vo svete, industrializáciu niektorých nových krajín (Latinská Amerika, britské domíniá), upevnenie postavenia Japonska v Ázii a Tichomorí, USA sa stali veriteľom Európy a potvrdili svoju hospodársku prevahu.
Aj po skončení 1. svetovej vojny však naďalej pokračovali ďaľšie miestne konflikty a občianske vojny. Vytyčovanie hranice v r. 1918 medzi novo vzniknutými štátmi Poľskom a Československom bolo sprevádzané spormi a vojnami. (Poľsko zaniklo pri delení medzi Prusko Rakúsko a Rusko v r. 1772-1795, obnovené bolo r. 1918). Hranica medzi Slovenskom a Poľskom (resp. Uhorskom a Haličou) bola storočia stabilnou a rešpektovanou. Ku konfliktom došlo po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v r. 1867, cez Tatry prechádzala hranica s Galíciou, nebola však presne určená. Koncom 19. storočia gróf Władysław Zamoyski kúpil zakopanské panstvo a s kniežaťom Christianom Hohenlohe videdol spor o dolinu Rybieho potoka s Morským okom a Čiernym plesom pod hrebeňom medzi Rysmi a Hrubým šítom. V r. 1897 sa prípad prejednával pred medzinárodnou arbitrážou, po komplikovaných rokovaniach súd v Grazi, 13. septembra 1902 po argumentoch právnika Oswalda Balzera túto oblasť prisúdil ku Galícií (a teraz cesta zo Zakopanego k Morskému Oku na jeho počesť nesie jeho meno. Pri príležitosti stého výročia tejto udalosti 13. septembra 2002 vo Vysokých Tatrách pri schronisku Morskie Oko odhalili pamätnú dosku "Jeszcze Polska nie zginęła Wiwat Plemię lasze Słuszna sprawa górę wzięła Morskie Oko nasze!").
Obnovený poľský štát hranicu porušil hneď po svojom vzniku. Už v decembri 1918 totiž jeho vojsko okupovalo viacero pohraničných obcí či miest novo vzniknutej ČSR vrátane Kežmarku. Po protiútoku armády ČSR bola hranica s Poľskom obnovená, no už po vzniku MRR v r. 1919 Poliaci znova zneužili situáciu a prekročili Lysú Poľanu. Pre Vojnu s boľševickým Ruskom však museli oblasť opustiť. Rusov síce porazili, no väčšia časť Oravy, Spiša a Tatier od Rysov cez Zadný Gerlach, Poľský hrebeň, Ľadový štít, ... zostali na strane ČSR.
Pod tlakom medzinárodnej situácie sa minister zahraničia Beneš (bez mandátu vlády i parlamentu) dohodol s poľským náprotivkom Grabskim na arbitráži. Z oblasti Oravy sa k Poľsku pričlenilo 15 našich obcí: Bukovina, Bukovina-Podskalské, Dolná Lipnica, Dolná Zubrica, Harbakúz, Hladovka, Horná Lipnica, Horná Zubrica, Chyžné, Jablonka, Orávka, Pekelník, Podvlk, Sŕnie a Suchá Hora. V roku 1924 československo-poľská rozhraničovacia komisia napokon pričlenila obce Hladovka a Suchá Hora k Slovensku a Dolnú Lipnicu k Poľsku. Na Spiši sa muselo pričleniť k Poľsku 13 obcí: Čierna Hora, Durštín, Falštín, Fridman, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné Lapše, Vyšné Lapše, Nová Belá a Tribš. Slovensko tak prišlo na severe o plochu 584 km2 s celkovým počtom 25-tisíc obyvateľov. Vypukli aj viaceré nepokoje a na niektorých miestach sa aj strieľalo, došlo k obetiam na životoch (v poľských novinách Podhale to opísali ako vítanie Poliakov na neprávom existujúcej hranici obyvateľmi v krojoch). Mnohí z obyvateľov ušli a presťahovali sa späť na Slovensko. Vo všetkých prípadoch išlo o národne uvedomelé obce hrdo sa hlásiace k Slovensku aj v časoch najtuhšej maďarizácie. Po poldruharočnom „národnom nadýchnutí“ prešli zo štátu, ktorý ich chcel pomaďarčiť do štátu, ktorý ich chcel polonizovať, pričom i metódy boli veľmi podobné. Na rozdiel od menšín v ČSR poľský štát Slovákom neposkytol ani minimálne národnostné práva, neuznal ich ani za menšinu a zaobchádzal s nimi len ako s „neprebudenými Poliakmi". Zrušené boli národné školy, vypovedaní slovenskí učitelia, vyhnaní slovenskí kňazi.
Druhá svetová vojna bola iba pokračovaním 1. svetovej vojny. Porazené štáty stratili obrovské územia. Ich porážka spolu s nacionalistickými vášňami a celosvetovou krízou vytvorila podmienky pre vznik militaristických režimov, ktorých cieľom bola pomsta a snaha napravenia krívd. Vznikli fašistické režimy a napätie v Európe naďalej rástlo. Nemecko 1.1.1938 anektovalo Rakúsko, mníchovským diktátom 30.9.1938 oklieštilo ČSR a 14.3.1939 ho zničilo. Druhá svetová vojna oficiálne začala prepadnutím Poľska 1.9.1939, pokračovala rýchlymi prepadmi ďaľších európskych štátov. 22. júna 1940 bola podpísaná v Le Francport pri Compiègne v blízkosti Paríža kapitulácia Francúzska a jeho okupácia nacistickým Nemeckom vo vlakovom vozni, v ktorom bola ukončená 1. sv. vojna prímerím medzi Nemeckom a Francúzskom 11.11.1918.
Po Mníchovskej dohode konanej v noci z 29. na 30. septembra 1938 došlo k rozsiahlej strate územia Československa. Už 30. septembra 1938 Poľsko vyhlásilo Československu ultimátum o odstúpení Tešínska a poľský vyslanec v Prahe odovzdal 1. novembra 1938 československej vláde nótu aj s územnými požiadavkami voči Slovensku. Súčasne Poľsko zahájilo diverzné operácie na destabilizáciu a diskreditáciu československej štátnej moci na Podkarpatskej Rusi pre umožnenie vytýčenia vytúženej spoločnej poľsko-maďarskej hranice. Následne Poľská vláda odovzdala ďaľšie územné požiadavky nie do Prahy, ale priamo do Bratislavy. Týkali sa území v okolí Čadce, časti tatranských lesov, Javoriny, úpravu hranice v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier od Rysov po Jahňací štít, Hlúpy, Ždiarsku Vidlu, Žľabinu, oblasť Pienin na Dunajci, rieky Poprad a ďalších miest. Oblasti sa znova ocitli v Poľsku.
1. septembra 1939 Nemecko začalo obsadzovať Poľsko, 21.novembra 1939 bola podpísaná slovensko-nemecká zmluva o vzájomných hraniciach a sporné územia Oravy a Spiša i s územím pričleneným Poľsku v r. 1920 sa stalo súčasťou Slovenského štátu. Nastal tu rozvoj, budovanie ciest, situácia v zásobovaní obyvateľstva sa podstatne zlepšila.
Po 2.sv.vojne boli hranice upravené podľa stavu pred mnichovským diktátom. Aj po 2.sv.vojne však dochádzalo na územiach, ktoré sa navrátili Poľsku k teroru zo strany poľských orgánov, ale i rôznych ozbrojených bánd. Poliaci sa na slovenskom obyvateľstve mstili za "príkoria". Mnoho ľudí z pôvodne slovenského územia sa snažilo dostať z Poľska na Slovensko i nelegálnym prechodom hranice. Doteraz sú vzťahy medzi Slovenskom a Poľskom v tejto otázke napäté. V Zakopanom odhalili za účasti poľského prezidenta Lecha Kaczyńskiego a Zbigniewa Kuraśa - syna "Ognia" v auguste 2006 pamätník Józefa Kurasia ("národný hrdina" nazývaný Ogień na sklonku 2.svetovej vojny viedol partizánsky oddiel Blyskavica, po skončení vojny so svojimi mužmi lesy neopustil – terorizoval hlavne slovenské obyvateľstvo severného Spiša a hornej Oravy. Jeho banda zbíjala, rabovala aj vraždila). Protest vyjadrilo Svetové združenie Slovákov v zahraničí a zástupci slovenskej menšiny v Poľsku. Iný pamätník je v Novej Belej (Nowa Biała): „Slovákom zavraždeným bandou Ogień 16. apríla 1946“.
https://z-ne.pl/s,doc,23364,1,1506,pomnik_upamietniajacy_jozefa_kurasia_ognia_i_jego_podkomendnych.htmlhttps://myorava.sme.sk/c/2914282/je-mozne-aby-jozef-kuras-ogien-bol-polskym-hrdinom.html https://www.upn.gov.sk/sk/v-polskej-novej-belej-si-pripomenuli-obete-ozbrojenej-skupiny-„ogna“/http://www.slovacivosvete.sk/974/v-polsku-glorifikuju-vraha-slovakov.phpSlováci v Poľsku (a Maďarsku) v porovnaní s inými slovenskými komunitami v zahraničí netvoria vysťahovalci. Ide o starousadlé obyvateľstvo, ktoré žilo v severnej časti Spiša a na hornej Orave. Tieto oblasti boli po prvej svetovej vojne a po rozpade Rakúsko-Uhorska v dôsledku hraničných úprav medzi Česko-Slovenskom a Poľskom dňa 28. júla 1920 pričlenené k Poľsku. Po druhej 1.sv.vojne bolo k Poľsku pričlenených dvanásť oravských a štrnásť spišských obcí takmer s 25.000 Slovákov.
Podľa rozhodnutia rady veľvyslancov napriek protestom sa 14 slovenských obcí na Spiši a 12 na Orave násilne inkorporovalo do štátneho zväzku Poľska. Slovenské etnikum tu žilo v ťažkých existenčných podmienkach. V septembri roku 1939 sa územie severného Spiša a hornej Oravy prinavrátilo Slovensku, ale jeho súčasťou bolo len počas trvania Slovenskej republiky. V súlade s tzv. pražským protokolom z 20. mája 1945 bolo toto územie opäť pričlenené k Poľsku.
Slováci patria v Poľsku medzi sedem uznaných národností, nemajú však samosprávu, sú spolkom, vlastne majú iba štatút občianskeho združenia. Pre Poliakov sú to "poľskí Gorali". Spišiaci a Oravci sa po skončení 2. svetovej vojny ohradili proti tomu, aby ich obce boli pripojené k Poľsku. Zaslali memorandum prezidentovi Benešovi, spísali manifest, v ktorom stálo: „Sme všetci Slováci, preto rozhodne žiadame, aby naše presvedčenie a naša vôľa bola príslušnými kruhmi – tak československými, ako aj inými – rešpektovaná v zmysle prirodzeného ľudského práva.“ Protesty nepomohli: Spiš obsadili poľské vojská v polovici júla a Oravu v polovici augusta. V oravskej dedine Podvlk prišlo k ozbrojenému incidentu medzi obyvateľmi a poľskou milíciou. Slovenské knihy a učebnice zhabali, slovenských učiteľov vyhadzovali zo škôl, v kostoloch sa násilím zavádzali poľské bohoslužby. Sú záznamy hovoriace o krádežiach a terore páchanom na obyvateľstve slovenského pôvodu. Väčšina poľských historikov sa vo svojich prácach snaží dokázať, že goralské obyvateľstvo v priebehu predchádzajúcich storočí podľahlo slovakizácii pod vplyvom slovenských učiteľov a kňazov.
Stali sa prípady, keď v kostoloch v Krempachoch a Novej Belej zatreli na obrazoch svätých Cyrila a Metoda dvojramenný cyrilometodský kríž a dokonca tento kríž strhli z kostolnej veže. V roku 1968 krakovský kardinál Karol Wojtyla uvalil cirkevný interdikt (kliatbu) na dve bývalé slovenské obce - Krempachy a Novú Belú za to, že odmietali poľskú liturgiu.
Povojnový život v Poľsku sa nerodil ľahko. Tí, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti, boli vystavení prenasledovaniu a perzekúciám. Poľské úrady až v roku 1951 povolili založenie slovenského gymnázia v Jablonke, ktoré je prvou a dodnes aj jedinou všeobecnovzdelávacou strednou školou na tomto území.
Pomery sa začali pomaly postupne meniť po podpísaní Zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci medzi ČSR a Poľskom z 10. marca 1947. Do obce Tartschendorf/Torcs uvoľnenej po vysťahovaní obyvateľoch nemeckej a maďarskej národnosti na základe Benešových dekrétov sa v r. 1945 prisťahovali rodiny z podbradlianskeho, podjavorinského, terchovského kraja a Veľkej Lipnice ktorá pripadla Poľsku. Pomenovanie Nová Lipnica dostala obec v roku 1948 podľa návrhu obyvateľov presťahovaných z Veľkej Lipnice (poľ. Wielkej Lipnice). Dnes je Nová Lipnica účasťou obce Dunajská Lužná.
V pohnutej histórii poľských Slovákov bol prelomový rok 1957, keď pri príležitosti zjazdu organizácie Slovákov v Poľsku, na ktorom bola založená Spoločnosť kultúrno-sociálna Čechov a Slovákov, vyšiel cyklostylovaný bulletin nazvaný Krajanský život a v júni 1958 vyšlo vo Varšave prvé číslo mesačníka Život. Spolok Slovákov v Poľsku robí, čo môže; z grantových príspevkov vydáva mesačník "Život", v zime organizuje Slovenské fašiangy a v lete Dni slovenskej kultúry v Malopoľsku, keď si Spišiaci a Oravci pripomínajú svoje slovenské korene a spievajú si slovenské piesne.
V roku 1989 sa situácia Slovákov žijúcich v Poľsku zmenila. Tunajší Slováci majú v Krakove svoju budovu a tlačiareň, čo im umožňuje aktívnejšie sa venovať aj literárnej činnosti, predovšetkým na stránkach časopisu Život. V roku 1995 sa krajanský spolok zreorganizoval a zo Spoločnosti kultúrno-sociálnej Čechov a Slovákov v Poľsku vznikol Spolok Slovákov v Poľsku. Dnes je slovenská mládež popoľštená, aj keď slovenskému životu už nikto nebráni. Doteraz však pri rekonštrukciách kostolov sa menia dvojkríže na kríže s jedným ramenom, aby nič nepripomínalo Slovensko. Taktiež miznú slovenské nápisy z kostolov i cintorínov aj z náhrobkov národovcov, ktorí tu žili ešte počas Uhorska.
Pripájam aj odkaz na reláciu Slovenského rozhlasu "Genius loci - DIABLAK", pripomínajúcu tieto udalosti:
http://www.rtvs.sk/radio/archiv/1280/439868https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1280/1298861a odkazy na túto problematiku zo Slovenskej i Poľskej strany:
https://z-ne.pl/s,doc,21796,2,1420,,,.htmlhttp://krakow.wyborcza.pl/krakow/1,44425,15419496,Polsko_slowacki_spor_o_tatrzanska_granice.html?disableRedirects=truehttp://www.gpedia.com/sk/gpedia/Česko-slovensko-poľský_spor_o_Oravu_a_Spišhttp://www.hladovka.orava.sk/index.php/59-uradna-tabula/232-priebeh-pripojenia-hornej-oravy-k-polsku-v-vroku-1938http://www.slovacivosvete.sk/1704/orava-a-spis-boli-vymenene-za-tesinske-uhlie.phphttps://myorava.sme.sk/c/4205461/diplomaticke-fiasko-na-polskej-radnici.htmlhttp://www.rtvs.sk/radio/archiv/1588/1022823
