Pozri aj dole "Súvisiace:"
Hraničný znak na bývalej hranici medzi Poľskom a Slovenskom z roku 1938 pod Žľabinou v dolnej časti Tristárskej doliny povedľa potoka Biela.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska poľsko-československá hranica mala kopírovať hranicu medzi poľsko-ukrajinským Halíčom a Uhorskom, obývaným vo svojej severnej časti Slovákmi. V Poľsku vtedy prevládla koncepcia poľskeho nacionalistu Romana Dmowskeho, známa ako „Veľké Poľsko”, ktoré malo zahrnúť aj etnické ukrajinské, bieloruské, slovenské a české územia. Preto Poliaci požadovali celé Tatry, Liptov, Spiš, Oravu, Kysuce, Šariš a Zemplín, čo odôvodňovali tým, že gorali hovoria nárečím, ktoré patri k poľskému jazyku a sú iba „poslovenčenými Poliakmi, ktorí zabudli na svoju poľskú identitu”. Miestne obyvateľstvo však malo iný názor a hlásilo sa k Československu.
Pripájam aj odkaz na reláciu Slovenského rozhlasu "Genius loci - DIABLAK", kde sa hovorí i o problematike sporu a odtrhnutí častí Hornej Oravy a Spiša:
http://www.rtvs.sk/radio/archiv/1280/439868Jedným z hlavných dôvodov poľského ťaženia na Slovensko bola snaha dosiahnuť spoločnú poľsko-maďarskú hranicu. Uhorsko, bolo celé storočia najväčším priateľom a spojencom Poľska, doteraz sa povie „Polak, Węgier, dwa bratanki – i do szabli, i do szklanki”. Poľsko chcelo tiež zmenšiť politický a hospodársky význam Československa, ktoré Poliaci považovali za proruský a prokomunistický štat. Poľsko a Československo boli dvaja súperi v Strednej Európe, a preto Poľsko robilo všetko možné, aby v tomto boji zvíťazilo.
Po skončení prvej svetovej vojny a obnovení poľského štátu sa stal jeho hlavným predstaviteľom Józef Piłsudski. Ten sa od víťazných štátov Dohody domáhal uznania hraníc Poľska z doby pred zánikom - "delením Poľska" (1772-1795), ale v prípade východnej hranice požadoval rozsiahle územia v Litve, v Bielorusku a na Ukrajine tiahnúce sa od Baltského až k Čiernemu moru. Poľsko hneď po svojom vzniku už v decembri 1918 okupovalo severné časti Slovenska až po Kežmarok. Česko-Slovensko sa obrátilo s protestom proti poľskému postupu k náčelníkovi vojenskej misie Dohody v Budapešti, ktorý nariadil vypratanie Poľskom obsadeného územia do 13. januára 1919. V polovici marca 1919 dala poľská vláda rozkaz k pochodu na Litvu a do Bieloruska, v máji toho roku vtrhli poľské vojská i na Ukrajinu. Po boľševickej revolúcií v Rusku prebiehala občianska vojna, čo po prvej svetovej vojne obnovené Poľsko využilo na ozbrojený konflikt. Stretli sa tu snaha sovietskeho Ruska ovládnuť bývalé súčasti cárskeho impéria so snahou Poľska získať späť veľké časti Ukrajiny a Bieloruska, ktoré boli jeho súčasťou na začiatku 18. storočia. Nakoniec po ťažkých bojoch bola Červená armáda v bitke pri Varšave (13. - 25. august 1920) porazená (o čo sa "zaslúžil" Stalin, nezabudol im to a počas 2.sv.vojny sa im kruto pomstil), sovietsky front sa zrútil a Poliaci zahnali zvyšky Červenej armády hlboko za hranice Ukrajiny a Bieloruska. Červená armáda podnikla ešte jeden strategicky významný pokus poľské sily zastaviť, lenže po ďalších ťažkých prehrách na rieke Nemen museli Rusi požiadať o mier. Józef Piłsudski 13. marca 1921 kategoricky vyhlásil, že neuzná žiadnu inú hranicu s Ruskom, len takú, ktorá existovala v roku 1772. Rižský mier, podpísaný 18. marca 1921 potvrdil Poľsku prakticky všetky požadované územia na Ukrajine a v Bielorusku. Po 2.sv. vojne urobil Stalin "korekcie" tohoto stavu.
Najvyššia rada (Konferencia veľvyslancov) Dohody vyniesla dňa 28. júla 1920 v belgickom kúpeľnom mestečku Spa nasledovný verdikt: 27 slovenských obcí s viac než 25 tisíc obyvateľmi pripadne Poľsku. Na Orave to bolo 14 obcí (Bukovina-Podsklie, Harkabúz, Hladovka, Chyžné, Jablonka, Oravka, Pekelník, Podvlk, Sŕnie, Suchá Hora, Veľká a Malá Lipnica, Vyšná a Nižná Zubrica). Na Spiši išlo o 13 obcí: Čierna Hora, Durštín, Fridman, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné a Vyšné Lapše, Nová Belá, Repisko, Tribš. V roku 1924 sa ČSR vrátili Hladovka i Suchá Hora, avšak výmenou za chotáre Jurgova a Nižnej Lipnice. Sklamanie bolo o to väčšie, že pri vzniku ČSR sa predpokladalo, že severná hranica na rozdiel od južnej ostane bez problémov. Stalo sa tak iba pár týždňov po definitívnom stanovení južných hraníc Slovenska (4. júna 1920 v Trianone).
Aj Po Mníchovskej dohode konanej v noci z 29. na 30. septembra 1938 došlo k rozsiahlej strate územia Československa. Už 30. septembra 1938 Poľsko vyhlásilo Československu ultimátum o odstúpení Tešínska a poľský vyslanec v Prahe odovzdal 1. novembra 1938 československej vláde nótu aj s územnými požiadavkami voči Slovensku. Súčasne Poľsko zahájilo diverzné operácie na destabilizáciu a diskreditáciu československej štátnej moci na Podkarpatskej Rusi pre umožnenie vytýčenia vytúženej spoločnej poľsko-maďarskej hranice. Následne Poľská vláda odovzdala ďaľšie územné požiadavky priamo do Bratislavy. Týkali sa území v okolí Čadce, časti tatranských lesov, Javoriny, úpravu hranice v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier od Rysov cez Vysokú, Zadný Gerlach, Javorové a Ostré štíty, Ľadové štíty po Jahňací štít, Hlúpy, Ždiarsku Vidlu, Žľabinu, oblasť Pienin na Dunajci, rieky Poprad a ďalších miest. Oblasti sa znova ocitli v Poľsku.
1. septembra 1939 Nemecko začalo obsadzovať Poľsko, 21.novembra 1939 bola podpísaná slovensko-nemecká zmluva o vzájomných hraniciach a sporné územia Oravy a Spiša i s územím pričleneným Poľsku v r. 1920 sa stalo súčasťou Slovenského štátu. Po skončení 2. svetovej vojny bola Mníchovská dohoda a nasledujúce akty vyhlásené za neplatné. Územia znova pripadli Poľsku. Po 2.sv.vojne boli na Poľsku vykonané rozsiahle úpravy územia, Poľsko bolo "posunuté" smerom na západ...
Spor o Oravu a Spiš bol jeden z česko-slovensko-poľských pohraničných sporov a viedol sa medzi týmito štátmi od roku 1918 do roku 1958. Vrcholil v rokoch 1918 až 1920 a v rokoch 1938 a 1939. S konečnou platnosťou bol ukončený až česko-slovensko-poľskou zmluvou z roku 1958.
