Posledný úsek a hraničný znak 375 na hranici s Ukrajinou. Samotný bod stretu troch štátnych hraníc je v toku rieky Tisa (na snímke za stromami). Na maďarskej strane som nevidel žiadny (alebo snáď prehliadol nevýrazný) hraničný znak, je to citlivá téma. Hranica s Maďarskom je v súčastnosti dlhá 654,8 km. Na mnohých úsekoch tvoria štátnu hranicu toky riek. Rieky pri záplavách menia svoje korytá, čim vznikali vážne problémy pri určení priebehu hranice, zmeny v katastrálnych územiach a vlastníckych právach. Týmto zmenám nebolo možné zabrániť, preto bude v budúcnosti hranica so susednými štátmi pevná a nemenná, vytýčená súradnicami v systéme GPS.
Národnostný útlak zosilnel v Uhorsku po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v r. 1867. U nemaďarských národov Uhorska vyvolal silnú reakciu a spoločné národnooslo-bodzovacie úsilie. Vyvrcholením vzájomnej spolupráce bol Kongres národností v Budapešti 4. augusta 1895. Slovenskí zástupcovia na čele s Hurbanom, Mudroňom, Vajanským, Štefanovičom a Daxnerom spolu s Rumunmi a Srbmi odmietli maďarskú štátnu ideu jednonárodného Uhorska a okrem požiadavky demokratických práv a slobôd žiadali zabezpečiť pre národnosti autonómiu na úrovni žúp. Tieto požiadavky vyvolali ešte väčší maďarizačný tlak. V Uhorsku boli na začiatku 20. storočia zlikvidované slovenské školy, v školách, na úradoch sa muselo komunikovať len maďarsky prenasledovaní boli všetci, ktorí sa proti tomu ohradili. Na Slovensku pre silný maďarizačný tlak nebola prakticky žiadna slovenská inteligencia, učitelia, úradníci, pod veľkým tlakom boli kňazi. Študenti nesmeli odporovať maďarizačnému tlaku, v opačnom prípade boli zo škôl vylučovaní a nesmeli dokončiť štúdiá nikde v Uhorsku. Len veľmi málo nadaných a uvedomelých študentov sa dostalo do Rakúska, mnohí študovali v Prahe či v iných európskych mestách, kde sa stretávali a vytvárali slovenské spolky, boli následne medzi prvými, ktorí presadzovali spolužitie s Čechmi.
1.sv.vojna bola tiež dobrým spôsobom na likvidáciu zvyšku inteligencie. Do armády boli v prvom rade povolávaní práve nepohodlní Slovania. Existujú nevyvrátiteľné dôkazy o mučení, brutálnom zaobchádzaní, popravách, o spôsobe vedenia bojov honvédskymi veliteľmi tak, aby sa slovanské jednotky na frontoch z bojov v r. 1914 - 1918 nevrátili, za čo dostávali odmeny. V bojoch padlo cez 750.000 Slovanov, čo tvorilo 63% ceľkových strát Rakúsko-Uhorskej armády. Armáda sa v Srbsku správala mimoriadne brutálne, keď vykynožila 20% obyvateľstva, 1.100.000 mužov, žien, detí.
Po zlých skúsenostiach žiadny národ nechcel po porážke a rozpade Rakúsko-Uhorska žiť v spoločnom štáte s Maďarmi, vznikli nové štátne útvary. Nakoniec 16.novembra 1918 vznikla aj Maďarská republika. Aj na Podkarpatskej Rusi prebiehali snahy o vznik samostatného štátu, rozhodli sa nakoniec o pripojení k ČSR. Tu boli ešte zúfalejšie pomery a životné podmienky, ako na slovenskom území. Perzekúcii uhorských úradov boli vystavovaní vzdelanci, rusínski pravoslávni duchovní, boli hromadne zatýkaní a väznení. Rakúsko-Uhorské vojenské súdy pre údajnú "špionáž a kolaboráciu s ruskou armádou" Rusínov súdili a hromadne popravovali. Počas vojny boli zničené celé dediny, cez ktoré niekoľko krát prechádzal front, nasledovali konfiškácie a teror.
Na mierových rokovaniach sa v januári 1919 sa stáva Podkarpatská Rus prvý krát objektom svetovej diplomacie. Keďže reálnou mocou aj na tomto území oplývali maďarské úrady, dohodové mocnosti nariadili obsadzovanie Podkarpatskej Rusi česko-slovenským vojskom, to vstúpilo do Užhorodu 12. januára 1919. Maďari neboli ochotní pripustiť rozpad Uhorska a zo všetkých síl sa snažili získať "stratené územia" späť. Maďarská vláda kalkulovala s rozhorčením obyvateľstva a odmietla splniť podmienky štátov Dohody. Vedenie maďarskej Sociálnodemokratickej strany odovzdalo moc v štáte komunistom (ktorí boli vtedy ešte vo väzniciach), vytvorili spoločnú Maďarskú socialistickú stranu a spolu vyhlásili 21. marca 1919 Maďarskú sovietsku republiku (=Maďarská republika rád, po bolševickom Rusku druhá republika sovietskeho typu v Európe). Na čele s Béla Kohnom (od r. 1906 sa premenoval na "Kun") ihneď uzatvorila so Sovietskym Ruskom spojeneckú zmluvu, ustanovila maďarskú Červenú armádu a hneď začala ofenzívu proti ČSR a Rumunsku s konečným cieľom obnovenia "Veľkého Maďarska", pričom sa spoliehala hlavne na vojenskú pomoc Červenej armády. V Maďarsku a na neskoršie obsadených územiach nastal "červený teror".
V apríli 1919 z podnetu západných dohodových mocností napadli Maďarskú republiku rád 16. apríla 1919 rumunské a 27. apríla 1919 aj československé vojská. Maďarská Červená armáda prešla 20. mája 1919 do protiofenzívy. Koncom mája 1919 vojenský zástupca západných dohodových mocností požadoval ďalšie územné ústupky Maďarska, Béla Kun sa naopak rozhodol splniť svoj sľub "obnoviť hranice Maďarska". V júni maďarská Červená armáda obsadila východnú časť novo sa formujúceho československého štátu a v Prešove bola 16. júna 1919 vyhlásená Slovenská republika rád. Maďarská Červená armáda dosiahla značné vojenské úspechy, keď sa dostala až na sever Slovenska. Ruská Červená armáda utrpela na Ukrajine vo vojne s Poľskom porážku a pomoc neprišla. Česko-slovenské vojská oblasť Podkarpatskej Rusi obsadili, následne odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Česko-Slovensku. Po počiatočnom vojenskom úspechu Kun musel už o tri týždne stiahuť svoje vojská a 1.8.1919 ušiel so svojimi kumpánmi do Viedne, tu skončili vo väzení. 6. augusta 1919 vstúpila rumunská armáda do Budapešti, MRR skončila. 7.8.1919 bolo územie MRR na Slovensku obsadené československou armádou. Definitívne vyriešenie situácie Podkarpatskej Rusi na diplomatickom poli nastalo po podpise mierovej zmluvy medzi mocnosťami Dohody a Česko-Slovenskom v Saint Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919.
Po vzniku ČSR Maďari nepripúšťali rozpad Uhorska, na území Slovenska doslova vykrádali podniky, závody, demontovali stroje, odviezli prevažnú časť vagónov a lokomotív do Maďarska, vykonávali diverziu, likvidovali elektrické, komunikačné, železničné zariadenia, čo nebolo možné odniesť, ničili. Vykrádali a pod zámienkou reštaurácie presúvali vzácne poklady a pamiatky z múzeí, galérií, cirkevných inštitúcií do Maďarska (v maďarských múzeách sú teraz prezentované ako maďarské). Zastrašovali obyvateľstvo, úradníkov perzekúciou pre spoluprácu s československými úradmi a hrozili, že po navrátení území Maďarsku budú súdení ako zradcovia. Viedli propagandu na ovplyvnenie obyvateľstva, dovážali a rozdávali potraviny, ktoré v Maďarsku boli nedostatkovým tovarom. (Tisíce ľudí už stáli a budú stáť v nemom úžase pred skvostnými umeleckými dielami v Kresťanskom múzeu v Ostrihome, v Maďarskej národnej galérii a v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti, v Múzeu Viktórie a Alberta v Londýne, v Katedrále sv. Víta v Prahe a inde. Azda každý z tamojších artefaktov má pohnuté dejiny, prešiel kľukatú cestu stáročiami, nejeden z nich aj územím Slovenska).
Jednania o hranici s Maďarskom boli veľmi komplikované. Napriek spontánnemu vzniku nových štátov ČSR sa musela neustále dovolávať svojho štatútu vojnového spojenca, keď ešte do 17. marca 1919 nebolo jasné, či bude priamym signatárom mierových zmlúv.
Do konca 1.sv.vojny súčasná južná a východná hranica Slovenska neexistovala vôbec. Až Trianonskou mierovou zmluvou zo dňa 4. júna 1920 boli stanovené nové hranice nástupníckeho štátu, pevne bol určený moderný priebeh temer celej južnej hranice s Maďarskom. Začlenené územie Podkarpatskej Rusi predstavovalo 12.617 km2 s 487 obcami a 585.500 obyvateľmi (372.500 Rusínov). V prvom rade bolo potrebné zaistiť novo vzniknutú hranicu. Legionári vracajúci sa domov bez váhania prišli pomôcť Slovensku zaistiť a udržať územie svojej krajiny, mnohí zahynuli v neľútostných bojoch.
Po vzniku ČSR na rozdiel od Česka bol na Slovensku obrovský problém s obsadením uvolnených pracovných miest v úradoch, školách inštitúciách pre nedostatok vzdelaných a kvalifikovaných ľudí, čo bolo spôsobené diskrimináciou a násilnou maďarizáciu. Na školách len maďarskí učitelia, učebnice, na úradoch maďarské predpisy, tlačivá, súdnictvo uhorské. Keďže situácia nezniesla odklad dôležitú úlohu zohrala pomoc z Čiech. Pôvodní úradníci odmietali spolupracovať, báli sa následných represálií zo strany Maďarska v prípade návratu územia. Na Slovensko prišli úradníci, učitelia, vojenskí velitelia, lekári, ... z Čiech. Bolo nutne potrebné hospodársky a vedomostne zaostalé územie prebudovať a zjednotiť v celom štáte. Vznikali nové inštitúcie, stavali sa nové budovy, cesty, nemocnice, infraštruktúra, divadlá, ... Dôraz bol venovaný najmä vzdelaniu, bolo nutné vybudovať školstvo, zmeniť učebné osnovy, vyrobiť nové učebnice, vychovať kvalifikovaných ľudí a odborníkov pre všetky oblasti života. Situácia na Zakarpatskej Rusi bola ešte zúfalejšia. Mnohí Maďari, ktorí tu zostali, nie vždy boli lojálni voči československým úradom, úmyselne škodili a zdržiavali reformy. Napriek všetkým problémom, nástrahám i chybám za 20 rokov existencie ČSR došlo k výrazným zmenám a úspechom, bolo vybudované školstvo, hospodárstvo, banky, podniky,...
Maďarsko sa nezmierilo s rozpadom Uhorska, ktorý si sami svojou politikou spôsobili a neboli schopní to uznať. Dlhodobo pracovalo na rozbití Česko-Slovenska. Nemecko sa cítilo ponížené potupnou porážkou, podmienkami kapitulácie, stratou územia a platením reparácií. Fašistická ideológia je následkom 1. svetovej vojny, prevzala však myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov. Fašistické režimy vznikli v Taliansku, Nemecku, v Chorvátsku a Maďarsku.
Po Mníchovskej dohode podpísanej 30. septembra 1938 bez účasti Československa Maďarsko chcelo profitovať z nemeckého úspechu pri likvidácii republiky. Hlavným cieľom Maďarska bola obnova bývalého "Veľkého Maďarska".
https://sk.wikisource.org/wiki/Mníchovská_dohodahttps://www.upn.gov.sk/sk/30-september-1938-–-mnichovska-dohoda/https://technet.idnes.cz/mnichovska-dohoda-tajny-dodatek-dnv-/vojenstvi.aspx?c=A130326_133529_vojenstvi_kuzOdstúpenie veľkej časti územia bolo vynútené 1. Viedenskou arbitrážou už dva dni po Mníchove 2. novembra 1938 (bez účasti slovenských zástupcov). Oficiálnym dôvodom jednaní bolo "vyriešenie postavenia poľskej a maďarskej menšiny v Československu". Podľa protokolu, podpísaného zástupcami Nemecka, Talianska, Maďarského kráľovstva a Československa musel spoločný štát Čechov a Slovákov odstúpiť Maďarskému kráľovstvu značnú časť južného a východného Slovenska, a juhozápadnú časť Podkarpatskej Rusi, ktoré sa už 2.11.1938 stali súčasťou Maďarska. Slovensko prišlo o najúrodnejšie poľnohospodárske oblasti. Nedozerné straty boli aj v priemyselnej a energetickej oblasti. Rozsekané boli hlavné cestné a železničné ťahy zo západu na východ krajiny. Do Maďarska pripadol Senec s okolím, Nitra či Trnava sa stali pohraničnými okresmi. Budapeštianski politici sa, okrem získania čo najväčšieho množstva maďarsky hovoriacich obyvateľov, snažili viesť novú hranicu tak, aby maximálne poškodila Slovensko, aby sa toto stalo neživotaschopným, rátali s tým, že jeho predstavitelia sa potom sami budú hlásiť do Maďarska. Na obsadených územiach dochádzalo k perzekúciám a násilnostiam, prenasledovaniu (bola to "dvojsečná zbraň", obyvateľstvo zaoberajúce sa poľnohospodárstvom stratilo trhy na území už za hranicou, čím sa životné podmienky obyvateľov anektovaných území podstatne zhoršili).
ČSR Mníchovskou dohodou stratilo územie 41.098 km2 s 4.879.000 obyvateľmi, po Viedenskej arbitráži Slovensko prišlo o 10.400 km2 s 860.000 obyvateľmi maďarskej, slovenskej a rusínskej národnosti (keď už nešlo o pripojenie etnika, ale o odtrhnutie čo najväčšieho územia). Severné oblasti Slovenska pripadli Poľsku. Následne 5. októbra 1938 odstúpil prezident Beneš a odišiel do londýnskeho exilu.
Hitler nutne potreboval zničiť ČSR. Po Nemeckých vyhrážkach o rozdelení územia Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko 14. marca 1939 bol v Bratislave vyhlásený samostatný Slovenský štát, okyptené ČSR zaniklo a na zvyšku Čiech bol 15. marca 1939 zriadený "Reichsprotektorat Böhmen und Mähren". Maďarsko ako prvý štát už 15.3.1939 uznalo nezávislosť Slovenského štátu. A hneď v noci 15.3.1939 Maďarsko zaútočilo na Podkarpatskú Rus a ráno 23.3.1939 jeho vojsko prekročilo aj maďarsko-slovenskú hranicu. Poľsko bolo maďarskej agresii naklonené a podporovalo cieľ čo najväčších územných ziskov. Dohováralo sa s Maďarskom na spoločnej hranici a rokovanie s Česko-Slovenskom odmietlo. Vynútilo si odstúpenie požadovaného územia ultimátom. Následný ozbrojený konflikt bol výsledkom snahy o "malú korekciu hraníc". Slovensko sa tvrdo bránilo, prebiehali ťažké boje, bombardovanie Spišskej Novej Vsi, ... Konflikt zastavilo Nemecko (podľa tajného dodatku k Mníchovskej zmluve, spojenie Poľska a Maďarska na spoločnej hranici sa mu nehodilo) a Maďarská vláda 25. marca 1939 prejavila súhlas rokovať. Jednania začali 27.marca a 4.apríla 1939 obe strany podpísali protokol o novej hraničnej čiare. Slovensko bolo prinútené Maďarsku odstúpiť ďaľšie územie 1.897 km2 so 69.630 obyvateľmi slovenskej a rusínskej národnosti. Pričlenenie Podkarpatska Maďarsku umožnilo zdieľať spoločnú hranicu so spriateleným Poľskom a získať tak i prístup k prameňom Tisy.
Mníchovská dohoda a Viedenské arbitráže boli právne neplatné, pretože predstavovali akt medzinárodného násilia. Po skončení 2. svetovej vojny bola táto skutočnosť potvrdená 10. februára 1947 vyhlásením v Parížskej mierovej zmluve s Maďarskom. Boli obnovené hranice spred Mníchovskej dohody okrem hranice na východe. Jarovce, Rusovce a Čunovo (tzv. Bratislavské predmostie, od r.1972 časti Bratislavy) boli 15. októbra 1947 pričlenené k ČSR.
Napriek tomu, že Podkarpatská Rus bola stáročia súčasťou Uhorska a nikdy nebola súčasťou Ukrajiny, Stalin mal iné plány. Odmietol účasť československých vojenských jednotiek v Červenej armáde na oslobodzovaní tohoto územia (smeroval ich na Duklu). Už počas vojny sovieti plánovali jeho odtrhnutie. Podľa zmluvy o spojenectve, uzavretej koncom roku 1943 medzi ZSSR a ČSR s platnosťou na 20 rokov sa obe strany zaviazali obnoviť Československo v jeho predmníchovských hraniciach. Sovieti ale znemožnili národným výborom nadviazať kontakty a preberať česko-slovenskú správnu a brannú moc s česko-slovenskými úradmi. Od 5. novembra 1944 prebiehali v podkarpatských obciach schôdze, na ktorých sa ich účastníci prvýkrát vyslovili za pripojenie k Ukrajine (za podpis pod manifestom boli prídely potravín, za odpor deportácie na Sibír). 26. novembra 1944 sa konal v Mukačeve pod taktovkou agentov NKVD (organizoval to Brežnev) 1. zjazd národných výborov Podkarpatskej Rusi. Vyše 600 delegátov (starostlivo vybraných sovietskymi komandatúrami) jednomyseľne schválilo Manifest (napísaný v Moskve) o "opätovnom zjednotení" Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou.
Zmluvu medzi ČSR a ZSSR, podľa ktorej bola táto časť republiky odstúpená Ukrajine, podpísali 29. augusta 1945 v Moskve predseda vlády Zdeněk Fierlinger a štátny tajomník ministerstva zahraničia Vladimír Clementis. Bolo to sprevádzané migráciou zhruba 120.000 obyvateľov Podkarpatskej Rusi do Československa. 2. apríla 1946 došlo k presnému vytýčeniu hraníc.
Počas 20.rokov v ČSR sa zaostalá krajina výrazne zmenila, stavali sa byty, školy, úradné budovy, cesty a železnice i priemyslové objekty. Boli to roky najväčšieho hospodárskeho rozkvetu a politickej slobody v histórií Podkarpatskej Rusi, stopy sú jasne viditeľné aj dnes.
29.10.1942 Francúzko odvolalo podpis Mníchovskej dohody podpisom generála Charlesa de Gaulla.
26.9.1944 vláda Talianska pokladá všetky akty Mníchovskej dohody za neplatné.
V rokoch 1968-69 sa konala vo Viedni konferencia OSN o právnosti medzinárodných zmlúv; jednoznačne uznala Mníchovskú dohodu za neplatnú ako akt politického násilia pod hrozbou použitia sily.
11.11.1973 bola v Prahe podpísaná zmluva o vzájomných vzťahoch medzi ČSSR a SRN, v ktorej sa podarilo čiastočne uzavrieť problematiku Mníchovskej dohody.
18.10.1990 sa britská ministerská predsedníčka na pôde Federálneho zhromaždenia ospravedlnila za britskú účasť na mníchovskom diktáte.
https://ct24.ceskatelevize.cz/svet/2202556-britanie-se-jako-prvni-distancovala-od-mnichovske-dohody-castecne-ji-ale-uznava-dodneshttps://zpravy.idnes.cz/cesi-poprve-uvidi-jak-vypada-mnichovska-dohoda-podivejte-se-pq2-/domaci.aspx?c=A080722_142936_domaci_banhttps://rok1938.webnode.cz/mezinarodni-situace/mnichovska-dohoda/https://www.klubvtn.info/info_72.htmRozpad Rakúsko-Uhorska a Trianonskú mierovú zmluvu Maďari stále aj teraz vnímajú ako "krivdu spáchanú na maďarskom národe" a ako symbol "najväčšej národnej katastrofy" v novovekých dejinách. Maďarsko ratifikovalo Trianonskú mierovú zmluvu, s novým stavom sa však nezmierilo. Aj v súčasnosti sa usiluje o revíziu hraníc v duchu Viedenskej arbitráže. Aj vznik „nezávislého štátu“ Kosovo nahráva maďarskej diplomacii a posmeľuje ju k ďalším krokom k dosiahnutiu svojho cieľa – obnovenia "Veľkého Maďarska". Poslanci maďarského parlamentu 31. mája 2010 rozhodli, že výročie podpisu zmluvy si pripomenú každoročne pamätným dňom, ktorý bol stanovený na 4. júna ako Deň národnej spolupatričnosti.
http://www.toudy.sk/images/ukrajina2011/1vyvoj_uzemia.pdf https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Česko-Slovenskahttps://svet.sme.sk/c/7841287/den-narodnej-spolupatricnosti-madari-si-pripominaju-trianon.htmlhttps://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/287945-predzvest-reprizy-arbitraze/ 
