Hmyz nás obklopuje neustále v rôznych podobách . Od drobných jedincov viditeľných len lupou až po veľké, známejšie druhy opakovane popisované v encyklopédiách a atlasoch. Svet hmyzu je však omnoho pestrejší a rozmanitejší. Stačí sa len na krátky čas zastaviť napríklad na lúke a zistíme čo všetko okolo nás lieta, alebo behá či skáče okolo našich nôh.
Entomológia – veda zaoberajúca sa životom hmyzu, zatiaľ dokázala celosvetovo určiť a pomenovať asi milión druhov zaradených do 950 čeľadí v 29 radoch. Množstvo z týchto druhov je len ťažko odborne rozlíšiteľných podľa drobných často prehliadnuteľných detailov.
Aj na tejto stránke sa snažíme prispieť svojou trochou k spoznaniu týchto živočíchov, hlavne v stredoeurópskom priestore.

Z histórie:
Už v 17. storočí sa snažili vedci vytvoriť systém a popísať druhy názvami. Prelom v tomto smere však prišiel v osobe známeho švédskeho prírodovedca Carla Linné (Carolus Linnaeus). Po celý svoj život sa zaoberal zaraďovaním fauny a flóry do skupín podľa podobnosti. Pomenovával ich v Latinčine , v tom čase najrozšírenejšom svetovom jazyku. Prelomovým dielom bolo 10.vydanie Systema Naturae v roku 1758, ktoré sa stalo základom moderného začlenenia druhov do taxonomického systému, ktorý používame vo veľkej miere dodnes.

V tejto sérii by sme sa chceli venovať postupne všetkým radom hmyzu (Insecta).

CHROBÁKY – COLEOPTERA

Chrobáky množstvom druhov pokrývajú viac ako tretinu všetkých dnes známych druhov hmyzu. Sú súčasťou nášho každodenného života, že si to už ani neuvedomujeme. Rozmermi a tvarmi sú veľmi rozmanité a preto sa nemôžeme diviť že napríklad rozsah veľkostí je od 1,0 mm až do 15 cm. Základným poznávacím prvkom je predný pár krídel, ktorý sa im premenil na chitínové krovky (elytra) a dnes chráni poskladané krídla ako aj celé telo zhora pred poškodení a útokom. Patria medzi hryzadlovce. Na hlave majú rozmanito formované ústne orgány, drvivá väčšina má skladané oči , chĺpky a tykadlá rôznych veľkostí a tvarov zachytávajú ďalšie vnemy potrebné pre prežitie v prírode.

Výskyt :

Chrobáky nájdeme na všetkých svetadieloch s výnimkou antarktídy. Obývajú pevninu a dá sa povedať že od úrovne mora až po vysoko položené horské hrebene. Najčastejšie sa samozrejme vyskytujú v oblastiach s príjemným teplomilným rastlinstvom , na lúkach, stepiach a lesostepiach alebo vo svetlých, listnatých aj ihličnatých lesoch. Aj z tohto dôvodu je stredná Európa a Panónska oblasť tak silno obývaná týmito živočíchmi.

Čeľade najrozšírenejšie v našom stredoeurópskom priestore:

Carabidae - bystruškovité
Cerambycidae – fuzáčovité
Lucanidae - roháčovité
Cetoniidae - zlatoňovité
Chrysomelidae - liskavkovité
Staphylinidae - drobčíkovité
Buprestidae - krasoňovité
Coccintellidae - lienkovité
Dytiscidae - potápnikovité
Elateridae - kováčikovité
Curculionidae - nosáčikovité
Histeridae - mrcinárovité

Vývoj :

Vývoj chrobákov prebieha dokonalou premenou (metamorfózou), teda :

vajíčko (ovum) – larva (larva) – kukla (pupa) – dospelý jedinec (imago)

Samičky kladú vajíčka jednotlivo, alebo v skupinkách až po stovky či tisíce. Závisí to od druhu, dĺžky vývoja, miesta nakladenia či úmrtnosti (mortalite). Miesto nakládky nebýva náhodné. Je vyhliadnuté so zámerom prežitia potomstva, teda na dostatok potravy pre larválne štádium v najbližšom okolí, či vodný biotop najmä pre dravé a vodné (hydrofilné) druhy. Larvy sa liahnu v ťažko univerzálne definovateľnom časovom úseku. Tento sa pohybuje od niekoľkých hodín cez týždne a v prípade prezimuvších vajíčok sa jedná až o mesiace.

Larválne štádium je jediným rastovým vývojovým obdobím. V tomto čase je  jediným poslaním larvy konzumovať potravu a rásť. Prekonáva pri tom niekoľko vývojových stupňov (instarov), podľa druhu, po dosiahnutí ktorých sa zvlieka , aby opäť mohla rásť. Veľkosti a tvary lariev sa výrazne líšia podľa druhov a prostredia, v ktorom trávia svoju časť života chrobáka. Keď príde čas, larvy hľadajú vhodné miesto na zakuklenie. Pripravia si ochranný obal zväčša zo zbytkov pilín, blata, prachu či listov , ak sa jedná o menej chránené miesto , alebo vytvorením tzv. kolísky ako u fuzáčovitých, v dreve blízko pod kôrou.

Kukla (pupa) je veľmi zaujímavým vývojovým štádiom, počas ktorého sa larva premieňa a začína výrazne pripomínať dospelca . Mnohokrát sa dá z výzoru dedukovať čeľaď do ktorej patrí, či napríklad u fuzáčov podľa dĺžky tykadiel, alebo u roháčov kúsadiel (mandibúl ) aj pohlavie jedinca. Ide najmä o druhy , ktorých kukly sú tzv. kukly voľné (pupa libera) , tie má väčšina chrobákov. Nie však všetky. Niektoré majú kukly podobne ako motýle teda kukly múmiovité (pupa obtecta) , napríklad lienky.
Dĺžka obdobia zakuklenia býva rôzna a tak ako u predošlých vývojových štádií je ovplyvňovaná viacerými faktormi . Pohybuje sa od dní, cez mesiace a u niektorých druhov až roky (fuzáčovité, roháčovité, krasoňovité) .

Obdobie života dospelého jedinca (imaga) je len jednou z etáp života chrobákov. Mnohokrát tou najkratšou a má hlavnú úlohu – udržanie druhu. Existujú však aj „dlhoveké druhy“, žijúce aj 2-3 roky a za toto obdobie sa postarajú o niekoľko pokolení. Do tejto skupiny patria aj podkôrniky – lykožrúty, ktoré majú počas jedného roka niekedy až tri pokolenia a samček sa pri tom párieva zväčša s dvoma či troma samičkami. S touto fázou života sa stretávame najčastejšie a obdivujemu variabilitu tvarov, farieb a veľkostí tohto živočíšneho radu .

Spracoval : Andrej Alena