Môže sa zdať, že v starej dobrej Európe, sa už nič mimoriadne z hľadiska živočíšnej biodiverzity nedá objaviť. Skôr sa denno denne obávame, aby sme neprišli o ďalší vzácny druh fauny alebo flóry.
V tomto článku vám predstavím živočícha , vlastne živočíchov, ktorých nie je možné vidieť bežne na dennom svetle. Zvláštne tvory, v minulosti považované až za mýtické sa na Európskom kontinente vyskytujú najmä pod pre nás veľmi známym územím . Áno pod, lebo sa jedná o troglobiont – živočícha trvalo obývajúceho jaskynné priestory.



Jaskyniar vodný – Proteus anguinus ssp. anguinus Laurenti, 1768

Nádherný úkaz prírody a jej dokonalej vlastnosti prispôsobiť sa podmienkam života v nehostinných vodách podzemných jaskynných útvarov.
Bol objavený a vlastne verejnosti predstavený v sedemnástom storočí Janezom Vajkardom Valvasorom aristokratom, osvietencom a etnografom snažiacim sa povzniesť svoje rodisko – dnešné Slovinsko – na vyššiu úroveň. Dodnes je veľmi váženou osobnosťou tamojších dejín.



Jeho nález sa spája s objavením, popísaním a sprístupnením ďalších častí jaskynného systému Postojnska jama nachádzajúcom sa na území dnešného Slovinska , neďaleko mestečka Postojna .
Celý systém dodnes objavených jaskynných priestorov má dĺžku cez 20 km, pričom verejnosti je sprístupnených až 5,3 km.



Je to zároveň jediné voľne sprístupnené miesto, kde môžete tohto vzácneho slepého živočícha vidieť plávajúc v jaskynných zákutiach riečky Pivka, majúcej veľkú zásluhu na vytvorení tejto nádhery.
Je však preukázaný výskyt z asi 200 lokalít v Dinarskom krase od severovýchodu Talianska, cez Slovinsko, Chorvátsko až po Bosnu a Hercegovinu. Ide však zväčša o neprístupné jaskynné systémy.

Ako sa evolúcia podpísala na tomto zvláštnom tvorovi?

Život v absolútnej tme nevyžaduje oči. Je to logické a zároveň jednou zo základných odlišností. Zároveň sa však povýšili jeho ďalšie zmysly. Má veľmi dobre vyvinuté chemosenzory zachytávajúce pachy, mechanoreceptory – umožňujúce život v tme, citlivosť na elektrické impulzy, dokonca aj akésy zbytky videnia skôr fotoreceptory reagujúce na zmeny svetelných podmienok. Hoci má vnútorné ucho, vo vode dokáže zachytiť zvuky už od hodnoty 1,5 kHz.
Ďalšim znakom živočíchov vyskytujúcich sa výhradne v podzemí je strata pigmentu. Preto v tme žijúce jedince sú mierne priesvitné. V prípade vyplavenia na povrch časom pokožka jemne zošedne. Nohy síce ostali, hoc zakrpatené, ale vystačili si s troma prstami na predných a dvoma na zadných. Výrazne pretiahnuté telo a hlava umožňuje únik do trhlín a prasklím skál.
Úžasná minimalizácia prírody týmto všetkým však neskončila. Prispôsobenie prostrediu chudobnému na potravu zasiahlo aj metabolizmus. Živí sa larvami hmyzu, drobnými bezstavocani a slimákmi. Ako vieme studenokrvné živočíchy sami o sebe majú menšiu nutnosť spotreby energie ako teplokrvné, avšak metabolizmus a potreba potravy tohto živočícha je až neuveriteľná. Dokáže sa „postiť“ až roky. Zároveň má pomalý metabolizmus na svedomí aj jeho dlhovekosť. Hoci pohlavná zrelosť prichádza okolo šestnásteho roku života, dožíva sa až 60-70 rokov. Po celý svoj život sa nezbavuje svojich žiabrov, a zostáva tak teda akoby v larválnom štádiu – neotenický.



Jaskyniar - Proteus anguinus ssp. parkelj Sketa & Arntzen, 1994

V roku 1986 bol taktiež v Slovinsku objavený blízky príbuzný – poddruh Proteus anguinus ssp. parkelj .



V prípade tohto endemitského poddruhu sa však jedná o živočícha obývajúceho pramene na ploche 100 km2 v prameniskách riečky Dobličice v oblasti Bela krajina.
Na rozdiel od jeho jaskynného príbuzného pokožka obsahuje tmavohnedý až čierny pigment. Hlava je kratšia a má malé oči bez viečok potiahnuté blanou.

Niektoré funkcie tela má už menej citlivé. Dosahuje dĺžky okolo 40 cm. Keďže obl objavený len nedávno, mnohé detaily sa ešte len skúmajú.

Vďaka seriálu Nicka Bakera na Animal Planet som si pripomenul pioniersku rekreáciu z roku 1978, kedy nás zhoda náhod priviedla práve do Postojnskej jamy a zafixovala mi v pamäti tohto priesvitného obojživelníka.



Dodnes som vďačný juhoslovanskému šoférovi autobusu, ktorý nás chcel v období socialistického realizmu viezť z Istrie, cez Goriziu a Rakúsko do Československa a po ceste navrhol práve túto zastávku.

Ak tento príspevok inšpiruje niekoho pri ceste za slnkom k návšteve Postojnskej jamy určite neobanuje.

Z uvedených zdrojov spracoval: Andrej Alena