Macrolepiota procera

Opis: Klobúk 70-300 mm široký, v mladosti vajcovitý, guľovitý až zvoncovitý, v dospelosti plocho klenutý až plochý, v strede s výrazným zaobleným bradavkovitým hrboľom. Pokožka je v počiatočnom štádiu hladká, celá hnedá až tmavohnedá, neskôr sa s výnimkou stredu trhá na nepravidelné, koncentricky usporiadané šupinky variabilnej veľkosti, ktoré kontrastujú s špinavobelavým, vláknito šupinkatým podkladom. Lupene 10-18 mm široké, husté, vystriedané, pri hlúbiku odsadené, biele až krémové. Hlúbik 180-400 mm dlhý a 10-22, na báze až 40 mm hrubý, valcovitý, naspodu hľuzovito zhrubnutý, dutý až vatovito vypchatý, ľahko vylomiteľný, v mladosti celý hnedý až tmavohnedý, neskôr sa jeho povrch rozpukáva na šupinky, medzi ktorými presvitá bledšia dužina. V jeho hornej časti sa nachádza hrubý, posuvný, blanitý až vatovitý prsteň s dvoma okrajmi, ktorý je na vrchnej strane špinavobelavý a naspodu hnedastý. Dužina biela, v hlúbiku vatovitá až vláknitá, na vzduchu nemení farbu. Má príjemnú vôňu aj chuť. Výtrusný prach biely až krémový. Výtrusy 12,5-18 x 8-12 µm, elipsoidné až vajcovité, hladké, hrubostenné, bezfarebné, dextrinoidné, s nápadným klíčnym pórom. Bazídiá 30-43 x 12-17 µm, štvorvýtrusné, tenkostenné, bezfarebné. Cheilocystidy 15-60 x 9-23 µm, nepravidelne valcovité, vrecovité až kyjakovité, bezfarebné. Pleurocystidy chýbajú. Pokožka klobúka trichoderm, s koncovými bunkami až 200 x 7-11 (-14) µm veľkými, mierne hrubostennými, s hnedým farbivom. Pracky bežné na báze bazídií a cheilocystíd. Praktický význam: Je to výborná jedlá huba. Mladé klobúky sú vhodné na plnenie, dospelé na vyprážanie. Sušené plodnice sú vhodné na prípravu hubového prášku.

Liečivé účinky: V tradičnej čínskej medicíne sa používa na podporu trávenia.

Ekologický význam: Je to saprofyt.

Výskyt: Rastie hojne od (mája) júla do novembra, najmä na svetlejších miestach v listnatých a ihličnatých lesoch, na ich okrajoch, ale aj na lúkach a rúbaniskách, a to buď v lístí, v tráve alebo na holej zemi. Rozšírenie: Známa je zo Severnej Ameriky (Mexiko, U. S. A.), Európy (Andorra, Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Nórsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia) Ázie (Čína, Japonsko, Južná Kórea, Rusko, Severná Kórea, Turecko) a Austrálie (Nový Zéland). U nás je všeobecne rozšírená od nížin po podhorské oblasti.

Zámena: Od mnohých druhov bedlí sa líši hnedo až tmavohnedo šupinkatým hlúbikom. Taký má aj Macrolepiota fuliginosa so špinavo sivohnedými šupinkami na klobúku. Podobná je aj M. olivascens s ružovkastým výtrusným prachom a olivovohnedými šupinkami na klobúku, či M. permixta, ktorej plodnice na poranených miestach červenejú. Pôvod latinského názvu: Rodový názov „Macrolepiota“ označuje skupinu veľkých = macro (lat.) druhov odčlenených z pôvodného rodu Lepiota. Meno Lepiota sa skladá zo základu „lepis“ = šupina a „ot“ = ucho. Význam ucha v názve nie je jasný. Druhové meno „procera“ v latinčine označuje slovo „vysoký“, z ktorého bol utvorený aj slovenský názov huby. Iné slovenské mená: Nie sú známe. Meno bedľa vysoká bolo publikované už v roku 1955.

Ľudové názvy: ambrelka, ambrél, bagoňa, bedľa, bedľa jedlá, brezovec, crnovka, godola, chochluša, jedlá bedľa, jedľa bedľa, kráľovná, kochlačka, kochlička, kozarova mac, kozia nôžka, kožušárka, kuku, kuky, kuky-muky, muchotrávka, parapel, parazól, parazólek, pastierska palica, pyšný mládenec, srnka, srnula, srňavka, svahovka, sváhovka, vysoká nôžka

Poznámka: Nedávno bol z plodníc bedle vysokej izolovaný lektín nazvaný MpL. Táto látka pôsobí toxicky na hlístovce (Nematoda). Zrejme sa tak bráni proti niektorým predátorom a parazitom.

autor: Ján Červenka posledná úprava: 9. 1. 2015