Vulpes vulpes

Popis: Najtypickejším znakom líšky hrdzavej je jej huňatý chvost. Tento nočný lovec, blízky príbuzný domáceho psa, žije ponajviac v rovinatej krajine, v poslednej dobe sa však stále častejšie objavuje i v mestách. Dĺžka tela samec 112 cm, samica 108 cm, hmotnosť: samec 5,9 kg, samica 5,2 kg. Popri typicky červenej líške hrdzavej sa u nás vyskytujú odlišne sfarbené jedince, napríklad "uhliarka", ktorá má hrdlo, brucho a plecia veľmi tmavé. Niektoré líšky majú na pleciach tmavý kríž, iné sú zase celkovo svetlejšie. Dožíva sa obvykle 18 mesiacov až dva roky, v zajatí až 14 rokov. Mnoho líšok žijúcich vo voľnej prírode hynie ešte pred desiatym mesiacom veku, teda skôr, ako dosiahnu pohlavnú zrelosť. Líška hrdzavá je na život nočného lovca skvele vybavená. Jej oči sú špeciálne uspôsobené na videnie v tme. Za bunkami citlivými na svetlo sa nachádza ďalšia vrstva, nazývaná tapetum lucidum. Práve táto vrstva odráža dopadajúce svetlo späť a zdvojnásobuje intenzitu obrazu, ktorí líška vníma. V noci jej oči nazeleno svetielkujú. Výbornou pomocou pri hľadaní koristi je tiež sluch. Líška vníma dokonca aj nízkofrekvenčné tóny, ktoré spôsobí myška prechádzajúca trávou alebo dážďovka plaziaca sa po zemi. Jej uši dokážu zachytiť zvuk, ktorí vydávajú ich štetinky. Na nohách jej dokonca rastú hmatové chlpy, ktoré pomáhajú lepšie sa orientovať. Jej potravou sú dážďovky, králiky, vtáky, hlodavce, hmyz, lesné plody. Potravu nežuje, len mäso zubami roztrhá na malé kúsky.

Výskyt a rozšírenie: Pôvodne žijú v Severnej Amerike, Európe a Ázii. V polovici 19. storočia bola vysadená v Austrálii. Územie jednej líšky zaberá plochu 10 hektárov v meste a až 2000 hektárov vo voľnej prírode. Tento nočný lovec, blízky príbuzný domáceho psa, žije ponajviac v rovinatej krajine, v poslednej dobe sa však stále častejšie objavuje i v mestách.

Ochrana: Po dlhé stáročia človek líšku prenasledoval a lovil ju pre jej krásnu kožušinu. Vďaka svojej inteligencii a vynaliezavosti nieje priamo ohrozená. Stavy vo voľnej prírode občas zdecimuje výrazne krutá zima, ale v obývaných oblastiach líšok stále pribúda. Líška je jedným z najčastejších prenášačov vírusov besnoty. Ak sa besná líška stretne so psom a pohryzie ho, môže pes toto ochorenie opäť uhryznutím preniesť na človeka a spôsobiť mu tak veľmi vážné zdravotné ťažkosti. Hoci sú líšky po celé desaťročia prenásledované rozhrabávaním ich nôr i strieľaním, nebezpečie besnoty u nás nie je úplne zažehnané. Toto ochorenie je aj v súčastnosti na celom európskom kontinente vážnou hrozbou.