Popis: Kamzík vrchovský tatranský sa vlastne vyvinul ako poddruh vo Vysokých Tatrách. Jedinečnosť kamzíka má svoj pôvod v izolovanom vývoji v dobe ľadovej, ktorá oddelila populácie kamzíkov v európskych a ázijských pohoriach. Tento reliktný párnokopytník bol popísaný v roku 1971 Ing. M. Blahoutom ako tatranský endemit. Kamzík vrchovský váži 24 - 36, zdravé jedince až 45 kilogramov. Jeho dĺžka tela je 100 až 136 cm a výška v kohútiku 78 až 90 cm. Celé telo je zarastené hustou srsťou, ktorá chráni kamzíky pred chladom. Srsť je v lete krátka hrdzavohnedá s tmavším sfarbením nôh a kamzík má pozdĺž chrbtice charakteristický červenohnedý pás. Na spodku je hnedosivá, na bokoch červenohnedá až hrdzavá. Sfarbenie hlavy je menej kontrastné, pretože tmavé partie sú hnedé a svetlé partie žltobiele. Čiernohnedá srsť je na nohách, na temene hlavy a na ušiach. Na žltobielo až bielo sú sfarbené oba lícne pruhy ako aj čelový pruh a hrdlo s bruchom. Svetlý pruh sa tiahne cez oči až k pysku. V zime je srsť veľmi hustá, hrubá, hnedočierna až čierna s bielymi miestami na časti hlavy. V zime, na jeseň a na jar je srsť kamzíka sfarbená hnedočierno až na čierno , s bielou partiou v tvárovej časti, kde cez oči prebieha až k pysku tmavý pás. Srsť naspodku tela a ešte okolo ritnej škvrny zostáva žltobiela. Kamzice môžeme v zime už na diaľku rozoznať podľa svetlej škvrny na stehnách. Svetlé sfarbenie srsti plynule prechádza od zrkadla (zrkadlo je svetlé sfarbenie srsti v okolí ritného otvoru) až do tmavej farby na nohách.Kamzík vrchovský žije v diferencovaných skupinách, aktívny je cez deň. Jeho charakteristickým biotopom je horná hranica lesa- okolo 1700m nad morom. Ruja kamzíkov prebieha v októbri( väčšinou až koncom októbra) až v decembri, samice rodia jedno, zriedka dve mláďatá v máji alebo v júni. Mláďatá cicajú pol roka, už po dvoch mesiacoch žerú aj rastlinnú potravu. V prvom roku im začínajú rásť rožky, ktoré sa v druhom roku zahýnajú. V normálnych podmienkach sa dožíva 15- 20 rokov. Kamzíky sa živia hlavne bylinami a lišajníkmi.
Výskyt a rozšírenie: Najobľúbenejšími stanovišťami pre kamzíkov sú vysokohorské alpínske lúky. Vďaka svoje] húževnatosti a vitalite dokážu kamzíky prežívať v drsnom vysokohorskom prostredí Západných, Vysokých a Belianskych Tatier a nikde inde na svete ( teda vo Vysokých Tatrách, ale aj v Nízkych, kde bol zámerne vypustený). Areálom ich výskytu sú oblasti nad pásmom kosodreviny. V núdzi zostupujú do nižších polôh, kde ohrýzajú mladé výhonky kosodreviny a jarabiny. Nikdy však nezostupujú pod hornú hranicu lesa. (najviac sa zdržiavajú na trávnatých lúkach vo výškach okolo 2000 m.n.m, teda v alpínskom stupni) Tieto zvieratá totiž bez problémov prekonávajú veľmi ťažký terén.
Ochrana: Tatranská populácia za evolúcie dlhých tisícročí dosiahla ekologickú i genetickú stabilizáciu na malých priestoroch, aj keď cestou príbuzenských depresií za príbuzenského kríženia. Kamzík je vysokohorská antilopa, ktorá v súčasnosti na Slovensku patrí medzi kriticky ohrozené druhy živočíchov. I napriek prísnej ochrane však kmeňové stavy sústavne klesajú. Tento zlom nastal už v šesťdesiatych rokoch a klesajúca tendencia pretrváva až podnes.
Zdroj: -
Aktualizované: —, 04.03.2026 21:08
