Okrem vedeckej funkcie je chov hmyzu významný aj z hľadiska environmentálnej výchovy, kde žiaci a študenti na vlastné oči vidia to, čo by v prírode iba veľmi ťažko hľadali a pomáha im pochopiť zákonitosti prírody a jej ochrany. No a v neposlednej rade sú tu zanietení amatérsky prírodovedci a milovníci prírody, ktorým odchovanie nejakého druhu hmyzu otvorí dvere do sveta miniatúrnych šesťnohých príšer.
obr. 1
Pre chov motýľov (a hmyzu vôbec), neexistuje nejaký všeobecne platný návod zaručujúci úspech pri chove všetkých druhov. Každý druh motýľa má svoje špecifické nároky a tomu treba prispôsobiť celú metodiku chovu. Každý, kto začína s chovom motýľov si musí bezpodmienečne uvedomiť niekoľko skutočností:
* je nutné vedieť aspoň tie najdôležitejšie informácie o druhu, ktorý sa chystáme chovať - živná rastlina húseníc, čas výskytu a počet generácií (pre začiatok je vhodné začať s druhmi, ktoré majú viac generácií za rok, aby sa vyhlo počas chovu zimovaniu, pretože správne prezimovanie vyžaduje určité skúsenosti)
* pre chov si treba zvoliť taký druh, aby sme mu vedeli bez problémov zabezpečiť vždy čerstvú potravu (je nereálne cestovať za potravou každý druhý deň 50 km a podobne)
* nemať na začiatku „veľké oči“ a nechovať veľa druhov naraz, pretože hrozí nebezpečenstvo prenosu prípadných chorôb na celý chov a taktiež môže byť problém so zabezpečením dostatočnej starostlivosti pre všetky chované jedince
Pre začiatočníka sú veľmi vhodnými druhmi žltáčiky z rodu Colias a to konkrétne žltáčik vičencový (Colias crocea) a žltáčik lucernový (Colias erate). Vysvetlíme si postup, ako chovať tieto druhy bez problémov doslova v obývačke paneláku. Bolo by ideálne, keby sme mali už dopredu zhotovené insektárium, resp. húseničník a živnú rastlinu zasadenú v črepníkoch, ale budeme vychádzať zo situácie, že začíname na „zelenej lúke“. Ako prvé si teda prinesieme samičky žltáčikov z prírody domov. Postačia nám 2 -3 a snažíme sa vyberať čo najmenej olietané jedince, aby sme mali záruku, že ešte majú v brušku nejaké vajíčka. Aj samotná veľkosť bruška nám v tomto veľa napovie - vykladené samičky majú bruško „spľasnuté“. Ako živnú rastlinu použijeme lucernu siatu (Medicago sativa), ktorá bežne rastie takmer na každom trávniku. Namiesto prvého húseničníka nám poslúži stará-dobrá 5 litrová „uhorková fľaša“, ktorá sa dá bežne kúpiť, stojí okolo 50 Sk. Do fľaše dáme niekoľko stebiel lucerny a potom pustíme do fľaše motýle. Vrch fľaše prekryjeme kusom starej záclony, alebo nejakej inej priedušnej látky (obr. 1). Musíme pamätať na to, že náš „húseničník“ je sklenený a nesmie byť dlhšiu dobu na priamom slnku, inak motýle doslova uvaríme. Taktiež nedávame moc stebiel lucerny (stačí 5 - 6), aby sa neprimerane nezvýšila vlhkosť a nezarosili sa steny fľaše. Motýľ sa na takúto stenu veľmi ľahko „prilepí“ a môže sa vážnejšie poškodiť. Okrem toho vysoká vlhkosť je tou najlepšou živnou pôdou pre vznik rôznych ochorení hmyzu. Ďalšou dôležitou vecou je, ako udržať motýľa pri živote. Imága sa v prírode živia nektárom kvetov, ale doma nám postačí včelí med zriedený s vodou tak, aby bol v tekutom stave. Riedime približne v pomere 1:1. Do tejto zmesi poriadne namočíme kúsok vaty tak, aby vata roztokom úplne presiakla. Vatu dáme potom na nejakú podložku a pustíme sa do kŕmenia motýľa.
obr. 2
Chytíme ho za zložené krídla (nikdy nie za telo!) medzi palec a ukazovák a posadíme ho pred, resp. na pripravenú vatu. Motýľa nepúšťame z ruky. Teraz musíme motýľovi vytiahnuť cuciak, ktorý má stočený na spodnej strane hlavy a ukrytý medzi palpami. Na to použijeme najlepšie entomologický špendlík alebo čo najtenšiu ihlu. Ihlou sa potom veľmi opatrne snažíme dostať do stredu „kotúča“ zvinutého cuciaka a potom cuciak pomaly narovnávame a jeho koniec priložíme k vate. Motýľ zrejme nezačne piť hneď na prvý pokus, ale postupne sa nám to podarí. To, že motýľ pije, veľmi ľahko spoznáme podľa pohybov cuciaka a pomôže nám pri tom sledovať aj tykadlá, ktoré pri pití motýľ nakláňajú dopredu a jemne s nimi kýva (obr. 2). Keď motýľ skončí hodovanie, zvinie cuciak a my ho môžeme vrátiť späť do fľaše. Motýle kŕmime 2 - 3 krát denne a pri tejto starostlivosti ich udržíme na žive aj viac ako 10 dní. Samičky kladú vajíčka iba počas dňa a za primeraného osvetlenia. Najlepšie výsledky dosiahneme, ak dáme fľašu do polotieňa, tak aby bola iba jej časť osvetlená priamym slnkom. Musíme však strážiť vlhkosť a teplotu. Kladenie bude prebiehať ale aj v tieni a cez zamračené dni si môžeme pomôcť svetlom stolnej lampy. Samičky budú klásť vajíčka na steblá lucerny, ktorú musíme vymieňať najneskôr každé 3 dni. Z odobratej lucerny získame vajíčka tak, že ich obstriháme malými nožničkami do vzdialenosti cca 1 cm. V žiadnom prípade vajíčka nechytáme do ruky! Získame takto kúsky lucerny s vajíčkami, ktoré zatiaľ odložíme do krabičky. Vajíčka sú po nakladení čisto biele a postupne tmavnú cez červenú a tesne pred vyliahnutím húseníc sú takmer čiernohnedé. Húsenice sa začnú liahnuť za cca 5-6 dní po nakladení vajíčok. Zmeny farby vajíčka je 100 % indikátorom prebiehajúcich zmien. Počas dní, kedy samičky kladú vajíčka sa začneme pripravovať na ďalšiu fázu. Vykopeme zopár rastlín lucerny a presadíme ich do malým črepníkov alebo iných vhodných nádobiek.
obr. 3
Ďalej si musíme vyrobiť húseničník. Stačí nám na to krabica od topánok, dámska pančucha a disperzné lepidlo. V žiadnom prípade nesmieme použiť Chemoprén alebo niečo podobné!!! Do krabice od topánok vyrežeme čo najväčšie otvory aspoň na prednej a vrchnej strane. Na otvory priložíme pančuchu, zafixujeme ju na okrajoch krabice špendlíkmi tak, aby nám zostalo miesto na jej prilepenie a zvonka ju prilepíme lepidlom o krabicu. Po zaschnutí lepidla špendlíky odstránime. Vznikne nám akási klietka, do ktorej potom vložíme nádobky zo zasadenou lucernou (obr. 3). Pri zhotovovaní húseničníka musíme dávať pozor, aby v ňom neboli žiadne otvory okrem tých, ktoré sme urobili zámerne. Húsenice by ich veľmi rýchlo našli a využili by ponúknutú príležitosť. Keď majú vajíčka červenú farbu, premiestnime ich do húseničníka. Ukladáme ich do pazúch listov a konárikov, teda tak, aby boli na živej lucerne. Húsenice po vyliahnutí zožerú obal prázdneho vajíčka a presunú sa zo suchého zbytku lucerny na čerstvú rastlinu. Od tejto fázy je chov už veľmi jednoduchý. Staráme sa už iba o to, aby mali húsenice dostatok čerstvej potravy a odstraňujeme trus z dna krabice, aby sme predišli ochoreniu húseníc. Húsenice intenzívne žerú, 4 krát sa zvlečú a potom sa zakuklia. Kuklia sa väčšinou v hornej časti húseničníka (obr. 4). Štádium húsenice trvá cca 20 dní, štádium kukly asi týždeň a celý vývoj od vajíčka až po motýľa 4 - 5 týždňov. Motýle sa liahnu zvyčajne v ranných a dopoludňajších hodinách. Počas chovu sledujeme aj zdravotný stav húseníc. Druhy rodu Colias sú náchylné na črevné ochorenie s názvom flašéria, ktoré je smrteľné. Prejavuje sa ako silná hnačka a napadnuté húsenice začnú tmavnúť. Mŕtve a choré jedince čo najskôr odstránime, pretože inak prídeme o celý chov, nakoľko flašéria je veľmi nákazlivá.
obr. 4
Tento spôsob chovu mám niekoľkokrát odskúšaný a spoľahlivo funguje. Úmrtnosť húseníc nebola nikdy vyššia ako 3 %. Touto metódou som odchoval druhy Colias crocea, C. hyale, C. erate, C. alfacariensis a Pontia daplidice. V žiadnom prípade to nie je univerzálna metodika na chov motýľov a ako som už spomínal vyššie, každý druh má svoje špecifiká. Žltáčik vičencový (Colias crocea) a žltáčik lucernový (Colias erate) lietajú pomerne hojne aj počas babieho leta a tak si môžete skúsiť svoj prvý chov a získať unikátne fotografie ešte tento rok. Oba druhy žltáčikov sa dajú chovať takmer celý rok a v domácich podmienkach majú aj 5 - 7 generácií za rok.
Text a fotografie: Henrik Kalivoda