Opis: Klobúk 50-150 mm široký, v mladosti polguľovitý až zvoncovitý, v dospelosti klenutý až rozprestretý, na okraji v dospelosti niekedy roztrhaný, no neryhovaný, hladký, za vlhka lepkavý, inak suchý, holý, len veľmi vzácne s útržkami plachtičky, v rôznych odtieňoch zelenej – od bledozelenkastej, cez trávovozelenú až po tmavo olivovozelenú farbu, v strede vždy tmavší, na okraji najsvetlejší, často až belavý, lúčovito vrastene vláknitý, pokožka lúpateľná. Lupene až 12 mm široké, husté, vystriedané, pri hlúbiku voľné, biele. Hlúbik 70-150 mm dlhý a 10-20 mm hrubý, valcovitý, na báze zhrubnutý, s výraznou bielou hľuzovitou pošvou, v hornej časti s bielym prsteňom, nad ním biely, pod ním belavý až olivovohnedastý, vláknito šupinkatý, plný, suchý. Dužina biela, na reze bez farebnej zmeny, má príjemnú chuť a v starobe dosť nepríjemnú vôňu. Výtrusný prach biely. Výtrusy 7,5-9 × 6-7,5 µm, takmer guľovité až široko elipsoidné, hladké, bezfarebné.
Praktický význam: Smrteľne jedovatá. Spôsobuje cytotoxické, cyklopeptidové otravy, v staršej literatúre označované ako faloidné. Klinický obraz otravy zahŕňa niekoľko hodín trvajúce bezpríznakové štádium, nasledujú bolesti brucha, dávenie a hnačky, po ňom štádium zdanlivého uzdravenia. Po 4-5 dňoch dochádza k poškodeniu a zlyhávaniu pečene.
Liečivé účinky: Nie sú známe.
Ekologický význam: Je to mykorízna huba.
Výskyt: Rastie hojne od júna do októbra v listnatých a ihličnatých lesoch, najmä pod bukmi, dubmi, gaštanmi, pagaštanmi, brezami, hrabmi, lieskami, borovicami a smrekmi.
Rozšírenie: Známa je zo Severnej Ameriky (Kanada, U. S. A.), Strednej Ameriky (Kostarika), Južnej Ameriky (Uruguaj), Európy (Andorra, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia), Ázie (Japonsko, Severná Kórea) a Austrálie (Austrália, Nový Zéland). Rozšírená je v južnejších oblastiach Slovenska, v podhorských a horských polohách je však zriedkavá.
Zámena: Rovnakú stavbu ale čisto biele sfarbenie má muchotrávka biela – Amanita verna a muchotrávka končistá – Amanita virosa. Podobná muchotrávka citrónovožltá – Amanita citrina má namiesto voľnej pošvy odsadenú hľuzu s nízkym okrajom a žltkasto sfarbený hlúbik aj prsteň.
Pôvod latinského názvu: Druhový názov „phalloides“ zrejme charakterizuje podobnosť mladých plodníc k mužskému pohlavnému údu.
Iné slovenské mená: Súčasné meno muchotrávka zelená bolo publikované už v roku 1955. Neskôr sa však vyskytli aj iné názvy, napr. muchotrávka hľuznatá – zelená (1966) či muchotrávka hľuznatá (1967).
Ľudové názvy: huba uzlovatá, pečiarka jedovatá
Poznámka: Pre pošvu na hlúbiku zľudovelo pomenovanie „čaša smrti“ alebo aj „kalich smrti“, symbolizujúce jej jedovatosť.
autor: Ján Červenka
posledná úprava: 9. 1. 2015 |
Na tejto podstránke nájdete "
FOTOGRAFICKÝ URČOVACÍ KĽÚČ (zobrazí prehľad čeľadí)
výskyt v CZ
- záznam má exsikát
- záznam bez exsikátu
